Synectar

V prvom diele príbehu sa dozviete, ako sme sa prvýkrát dostali k myšlienke ideálnych syntetických jedál, prečo sme si vybrali DIY, aké iné produkty sme po ceste stretli a čo nás nakoniec „prinútilo“ naozaj sa do toho pustiť.

“Ak by ti niekto ponúkol, že sa už nikdy nemusíš starať o jedlo a dal ti hmotu, ktorú budeš jesť namiesto regulérneho jedla, ktorá je dokonale vyvážená, ale každý deň taká istá, išiel by si do toho?”

Aj taký bol začiatok nejednej z našich debát pri pive (popri záchrane a/alebo ovládnutí sveta, najnovších hrách a podobne životne dôležitých témach). Brali sme to ako niečo medzi sci-fi a filozofiou, niečo nad čím môžme uvažovať, ale nikdy nepríde.

Výsledky našich debát boli rôzne – na jednej strane nás jedlo veľakrát zaťažuje, spomaľuje, zdržuje. Od nákupu, cez prípravu až po samotnú konzumáciu (ktorá pod stresom veľakrát ani nebýva príjemná). Na strane druhej však bolo potešenie zo šťavnatého burgra, pečenej panenky alebo obyčajných bryndzových halušiek.

Niekedy v lete 2014 sa k nám dostal link na soylent.me. Stránka pekná, futuristická, prehľadná. Zhodli sme sa, že to síce stojí za vyskúšanie, ale shipping len vrámci USA. Paráda… Dalo by sa to síce poslať cez Shipito.com alebo podobnú službu, ale stále to nie je rýchlosť ktorá by nám vyhovovala, inými slovami “Ale užaj mi to daj sem, nech sa nažerem”.
V lete aj v momente písania tohto blogu (Október 2014) na stránke svieti oznam “New orders ship in 2-3 months”. To nám prišlo ako veľmi dlhá doba na to, aby sme do toho išli dostatočne impulzívne.

Ale!

Vo FAQ sme našli zablúdený link DIY Soylent.
DIY.
Skratka ktorú my veľmi ľúbime, lebo nám dáva pocit, že to naozaj dokážeme, čo sa zväčša ukáže ako príliš zložité (rozumej – treba tomu venovať aspoň hodinu času).

Pár dni sme to teda aj mali pootvárané v taboch, ale nakoniec to zakapalo a na Soylent sme zabudli.

Žili sme si teda naďalej svoj pokľudný život pozemských červov, keď tu zrazu BUM, link na Manu (ok, trochu dramatizujem, život nebol taký pokľudný a ten link na Manu nám ho tiež nezmenil).
Okrem iného sme si všimli, že stránka je Soylentu veľmi podobná nielen obsahovo, ale aj dizajnovo. Najprv to teda vyzeralo, že to je “len” nejaká Európska odnož Soylentu, nakoniec sme však zistili, že je to samostatný produkt so samostatným vývojom (aspoň tak to na stránke píšu a tak sa jej tvorcovia prezentujú).

Pri Mane ale nastal rovnaký problém – “We are delivering MANA to our new customers within 8-10 weeks.”

Opäť teda nastalo obdobie browsovania slovenských a českých receptov na DIY Soylent, ale znova to malo rovnaký osud ako minule – tentokrát s výhovorkou “nedostatok receptov z našej geografickej lokality” (ktovie, čo by sme si boli vymysleli, keby tam neboli recepty rozdelené podľa štátov).

Ale!

Juraj sem tam sleduje stránku Raptitude a hľadá na nej inšpiráciu na to, ako byť efektívnejším humanoidom. A potom mi o tom rozpráva. A bavíme sa pri pive aké by to bolo super. Až kým nejdeme domov a “nevyspíme sa na to”. Potom by už bolo pre to treba niečo aj spraviť. A to stojí veľa síl.

Tentokrát to však bolo iné. Juraj mi poslal link so slovami “Hen, DIY Soylent na Raptitude”.

Matne som si spomenul, čo to vlastne Soylent je a rovno sa mi znova vynorili staré otázky a myšlienky. Konečne tu bola recenzia od živého človeka (aj keď “len” internetového. Ale aj my sme internetoví, takže všetko je ok), ktorý to skúsil a zreportoval.

Mimochodom, prvá z tých starých otázka, čo sa mi znova vynorili, bola veľmi moderne filozofická – “Keď do seba tlačím stále len tekutiny, čo zo seba vytlačím?”.
Odpoveď som vtedy nenašiel (možno som len slabo hľadal), ale dnes už mám informácie o tom, že dostatok vlákniny spôsobí, že nejaká pevná hmota sa tam “urodí”.
Uvidíme.

Tákže, kolotoč odznova.

Soylent.me – dlhé čakanie.
Mymana.eu – dlhé čakanie.
DIY – zložité.

Alebo?

Naozaj to neskúsime?
…

Nasledujúci diel – Príbeh, časť 2.